Reflexie súdruha Fidela Castra:
IX. KONGRES ZVÄZU MLADÝCH KOMUNISTOV - UJC
Přidáno ve čtvrtek 22. 4. 2010
Mal som to privilégium, že som mohol detailne sledovať hlas, vizuálne zábery, idey, argumenty, tváre, reakcie a potlesky delegátov záverečného zasadania IX. Kongresu UJC, ktorý sa konal v Konvenčnom paláci 4. apríla. Televízne kamery zachytia z blízka všetko dianie.
Nepreháňam keď poviem, že to bol jeden z najemotívnejších momentov v mojom dlhom živote, plného náhod. Aj keď som tam nebol fyzicky prítomný, prežíval som všetko ako človek, ktorému sa premieta celý svet ideí, za ktoré bojoval tri štvrtiny svojho života. Za nič by ale nestáli idey a hodnoty revolucionára, keby sa nesnažil každú minútu, poraziť nevedomosť, s ktorou sa rodí človek.
Aj keď to len málo ľudí priúšťa, ale náhody a okolnosti hrajú rozhodujúcu úlohu vo výsledkoch akéhokoľvek ľudského diela.
Človeku je smutno keď si pomyslí na všetkých tých revolucionárov, ktorí mali väčšie zásluhy, ale nemali to šťastie, aby sa dožili čo i len víťazstva toho, za čo bojovali a zomreli; či už to bolo za nezávislosť alebo hlbokú sociálnu revolúciu na Kube, ktoré obidve sa nakoniec spolili do jednej.
Od polovice roku 1950, v roku, keď som skončil štúdium na univerzite, pokladal som sa za radikálneho a pokročilého revolucionára, hlavne vďaka ideám, prevzatých od Martího, Marxa a nespočetného množstva filozofov a hrdinov, usilujúcich o spravodlivejší svet. Vtedy už prešlo takmer storočie, odkedy naši vlastenci vyhlásili prvú vojnu za nezávislosť našej krajiny (10. októbra 1868), proti kolonializujúcemu impériu. Mocný severný sused sa rozhodol, že nás anektuje ako zrelé ovocie spadnuté zo stromu. V európskom proletariáte vládli socialistické myšlienky a boj proti buržoázii, ktoré nabrali silu počas Francúzskej revolúcie, ktorá vypukla v júli 1789, inšpirovaná ideami Jean Jacques Rousseaua a encyklopedistami 18. storočia, ktorýdali základ Filadelfskej deklarácie nezávislosti (4. júla 1776), nositeľke revolučných myšlienok vtedajšej doby. V dejinách sa udalosti miešajú a nanútia sa so stále väčšou frekvenciou.
Sebakritický duch, neustála potreba študovať, pozorovať a reagovať, sú podľa mňa charakteristickou črtou, ktorá nesmie chýbať ani jednému revolucionárskemu lídrovi.
Moje myšlienky, boli od veľmi dávnych čias nekompatibilné s nenávideným vykorisťovaním človek človekom, s týmto drsným konceptom, na základe ktorého fungovala vtedajšia kubánska spoločnosť pod záštitou najmocnejšieho imperialistického štátu. Základnou záležitosťou, uprostred studenej vojny, bolo hľadanie stratégie, ktorá by vyhovovala konkrétnym a osobitým podmienkam nášho malého štátu, ktorému vládol hospodársky systém, nanútený národu semianlfabetov vojenskou silou - aj keď bol nositeľom hrdinskej histórie - ktorého väčšina podľahla klamstvám ktorými ich kŕmil monopol informačných médií. Aj napriek tejto smutnej realite nedokázali zabrániť nespokojnosti väčšiny národa, vykorisťovaného a trpiaceho neprístojnosťami systému.
Po skončsní 2. svetovej vojny a po rozdelení sveta, len necelých 20 rokov po prvej, rozpútanej tentokrát fašistickými pravičiarmi, v ktorej zomrelo viac ako 50 miliónov ľudí, medzi ktorými bolo okolo 27 miliónov Sovietov, prevládlo na svete, po určitú dobu, demokratické cítenie a sympatie ku Sovietskemu zväzu, Číne a ďalším spojencom. Na záver tejto krvavej udalosti boli zbytočne zhodené atómové bomby na bezbranných obyvateľov dvoch miest japonskej mocnosti, už porazenej nezadržateľným postupom spojeneckých vojsk a konkrétne, Červenou armádou, ktorá v priebehu niekoľkých dní zvíťazila nad mocnou Mandžuskou armádou.
Studenú vojnu rozpútal nový prezident USA, takmer hneď po víťazstve. Predchádzajúci, Franklin D. Roosevelt, tešici sa medzinárodnej prestíži a sympatiám pre svoj protifašistický postoj, zomrel krátko po svojom treťom zvolení za prezidenta, ešte pred koncom vojny. Do jeho kresla zasadol viceprezident Harry Truman, muž nevýrazný a podpriemerný, ktorý bol zodpovedný za túto neblahú politiku.
USA, jediný vyspelý štát, ktorý, vďaka svojej geografickej pozícii, nebol nijako poškodený vojnou, mal k dispozícii takmer všetko zlato planéty a priemyselné a poľnohospodárske prebytky; vďaka známej Brettonskej dohode, boli nastolené svetovému hospodárstvu hanebné podmienky, ktorých dôsledky pretrvávajú dodnes.
Pred začatím studenej vojny mala Kuba celkom pokrokovú ústavu, nádej a možnosti na zmeny, samozrejme, prostredníctvom sociálnej revolúcie. Zrušenie tejto ústavy reakcionárskym pučom - bolo to v čase studenej vojny - otvorilo v našj krajine dvere socialistickej revolúcii, ktorá bola hlavným prínosom našej generácie.
Zásluha Revolúcie je v tom, že takýto malý štát mohol vydržať a oddolať útokom nepriateľskej politiky a zločinným opatreniam, zavedeným proti nášmu národu najmocnejším štátom na svete, zvyknutým zaobchádzať s krajinami tejto pologule podľa vlastnej vôle; podcenil malý a chudobný národ, vzdialený od svojho len niekoľko míľ. Toto by nebolo bývalo nikdy možné bez dôstojnosti a etiky, ktoré sú vlastné politike Kuby, obťažovanej nechutnými klamstvami a výmyslami. Spolu s etikou sa ukuli aj kultúra a uvedomelosť, čo umožnilo, že sme mohli vydržať viac ako 50 rokov. Nebola to zásluha lídrov revolúcie, ale je to hlavne vďaka národu.
Veľký rozdiel medzi minulosťou - kedy sa takmer nesmelo vysloviť slovo socializmus - a dneškom, bolo vidieť aj na IX. Kongrese UJC v prejavoch delegátov a v slovách predsedu Štátnej a ministerskej rady Kubánskej republiky.
Je veľmi dôležité, aby sa obsah toho, čo bolo na ňom povedané, dozvedel, prostredníctvom masmédií, nielen celý náš národ, ale tiež zahraničie; nie kvôli našim občanom, zoceleným v dlhoročnom boji, ale aby iné národy poznali pravdu a nadmieru ťažké podmienky, do ktorých sú schopné doviesť ľudstvo impérium a jeho spojenci.
Raúl, v záverečných slovách, krátkych, hlbokých a presných, trafil do čierneho vo viacerých témach o ktorých hovoril. Jeho prejav bol presným zásahom do hĺbky impéria a jeho cynických spojencov, keď urobil kritiku a sebakritiku, ktoré upevňujú morálku a silu kubánskej revolúcie; ak budeme konzekventní v súvislosti s tým, čo nám denne ukazuje náš dialektický a hlboký proces v konkrétnych podmienkach Kuby.
Impérium bolo natoľko zvyknuté presadiť svoju vôľu, že podcenilo schopnosť rezistencie malého karibského ostrova, vzdialeného len 90 míľ od jeho brehov; štátu, v ktorom mu partila väčšina bohatstva, v ktorom malo zmonopolizovanú kontrolu obchodných a politických vzťahov, v ktorom vybudovalo vojenskú základňu proti vôli národa, pod pláštikom právnej dohody, ktorej dokonca priradili charakter ústavnosti. Nedocenilo hodnoty ideí postavených proti svojej obrovskej moci.
Raúl im pripomenul porážku žoldnierov na Giróne do 72 hodín od svojho vylodenia, a to pred očami americkej flotily; pripomenul im pevný postoj nášho národa v čase Októbrovej krízy v r. 1962, keď nepovolil inšpekciu nášho územia Spojenými štátmi - na ktorej sa dohodli so Sovietskym zväzom, ktorý to s nami nekonzultoval - a to aj napriek nespočetnému množstvu atómových zbraní, namierených proti nášmu ostrovu.
V prejave nechýbala ani zmienka o dopadoch rozpadu ZSSR, keď HDP nášho štátu klesol na 35% a zahraničný obchod sa znížil o 85%. K tomu treba pripočítať kriminálnu hospodársku, obchodnú a finančnú blokádu, postavenú USA proti Kube.
Aj napriek tomu, že prešlo už takmer 20 rokov od tamtej smutnej udalosti, Kuba stojí pevne rozhodnutá vydržať. Preto je veľmi dôležité, aby sme prekonali všetko čo konšpiruje proti nášmu zdravému hospodárskemu rozvoju. Raúl nezabudol tiež pripomenúť , že imperialistický poriadok, ktorý dnes vládne svetu, ohrozuje prežitie ľudského spoločenstva.
Dnes máme národ, ktorý prešiel od analfabetizmu na najvyšší stupeň vzdelanosti vo svete. Je pánom mienkotvorných masmédií, schopných viesť ku uvedomelosti, potrebnej na prekonanie tak starých, ako nových ťažkostí. Bez ohľadu na potrebu získavania vedomostí by bolo absurdné ignorovať, že v stále zložitejšom a meniacom sa svete, potreba pracovať a vytvárať materiálne hodnoty pre spoločnosť, je hlavnou povinnosťou nášho občana. Revolúcia propaguje univerzálnosť vedomostí, vedomá si toho, že čím viac bude človek vedieť, tým užitočnejší bude pre život. Zároveň sme ale nikdy neprestali vyzdvihovať svätú povinnosť pracovať tam, kde to spoločnosť najviac potrebuje. Fyzická práca je však potrebou, ktorou sa doplňuje vzdelnie, a preto sme boli vždy verní Martího princípu, skĺbiť štúdium s prácou. Naše školstvo urobilo veľký skok, keď sa proklamovala potreba, podstatného zvýšenia počtu učiteľov, na čo mládež odpovedala masívnym zapájaním sa do školstva. Zabudnúť na akýkoľvek z týchto princípov by znamenalo byť v konflikte s budovaním socializmu.
Takisto ako všetky ostatné krajiny Tretieho sveta, aj Kuba je obeťou drzého kradnutia mozgov a mladej pracovnej sily; nikdy nepristúpime ku spolupráci na tomto drancovaní ľudských zdrojov.
Úloha, ktorej každý z nás zasvätí svoj život, nielenže môže byť ovocím jeho osobného želania, ale tiež dosiahnutého vzdelania. Rekvalifikácia je nevyhnutná v každej ľudskej spoločnosti.
Stranícke kádre a funcionári štátu musia čeliť stále zložitejším problémom. Od zodpovedných za politickú výchovu, sa budú vyžadovať stále väčšie vedomosti z dejín a ekonómie, pretože ich potrebujú pre svoju prácu. Stačí čítať každodenné správy z celého sveta, aby sme pochopili, že neznalosť a povrchné vedomosti, sú absolútne nezlučiteľné s politickými povinnosťami. Reakcionári, žoldnieri, vyznavači konzumizmu a štítiaci sa práce a štúdia, budú mať stále menší priestor na uplatnenie sa v spoločnosti; aj keď v nej nikdy nebudú chýbať demagógovia, oportunisti, ani takí, ktorí hľadajú ľahšie riešenia kvôli popularite. Ibaže všetci, ktorí zradia etiku, budú mať stále menej možností, oklamať svoje okolie. Sám boj nás naučil, aké škody môžu napáchať oportunizmus a zrada.
Najhlavnejšou úlohou revolučných strán musí byť výchova kádrov. Nikdy tu nesmú byť ľahké riešenia a vládnuť musí zodpovednosť. Dávajme si pozor hlavne na tých, ktorí spolu so špinavou vodou, vylievajú aj princípy a sny národov.
Už pred pár dňami som chcel hovoriť o kongrese UJC, ale čakal som, aby som nezaťažoval tlač. 7. apríla boli Vilmine narodeniny. Počúval som s pohnutím jej hlas, reprodukovaný v televízii; jej vlastný hlas s jemným klavírnym doprovodom. Stále vyššie hodnotím čo urobila v prospech Revolúcie a v prospech kubánskej ženy.
Dôvody, prečo bojovať a zvíťaziť, sa násobia každým dňom.
Fidel Castro Ruz, 8. apríla 2010, 15:40 hod.
slovenská verzia prevzatá z www.crtacc.bloguje.cz