Požiadavky a boj v čase hospodárskej krízy
Přidáno v pondělí 1. 2. 2010
Ako už bolo v našich textoch niekoľkokrát spomínané, hospodárska kríza je pre kapitalistický systém úplne prirodzená. Kapitalizmus k nej vždy smeruje,
vždy má rovnaké príčiny a dôsledky. Rovnaké príčiny a dôsledky mala kríza počas 1. ČSR a rovnaké príčiny a dôsledky má kríza dnes. Sú nimi likvidácia
výrobných prostriedkov, vyradzovanie zamestnancov z obehu, likvidácia menších firiem alebo ich pohltenie väčšími koncernami a finančnými skupnami.
Príčina je jedna a tá istá – nadvýroba. Buržoáznodemokratické štáty ju „riešia“ vždy rovnako a vždy v prospech svojej triedy.
Bankárom a veľkokapitalistom bez súhlasu pracujúcich venujú miliardy dolárov „na záchranu“. Lenže už nevysvetlia koho zachraňujú. Zachraňujú len sami seba.
Pracujúcich, naopak vyhodia z práce, znižujú mzdy a skonfiškujú im domy, ktoré zo svojej mzdy nedokážu naďalej splácať. Teda – peniaze ktoré existujú –
namiesto podpory nezamestnaných venujú bankárom.
„Naše návrhy v prospech nezamestnaných, ktoré sme podali už pred rokom, a ktoré sme opakovali, vyhlasovali sociálni demokrati a českí socialisti za
demagógiu, ale 300 miliónov Kč pre Anglobanku, 200 miliónov Kč pre Moravskú banku a 150 miliónov pre seba majú, to za demagogiu, pravda, nepovažujú“
(reč Klementa Gottwalda v poslaneckej snemovni 16. decembra 1930)
Okrem takýchto riešení sú tu aj iné, akými sú vojny (rozbehnutie zbrojárskeho priemyslu), ktoré sú ešte užitočnejšie ak sa spoja s vojnami za získanie ropných nálezísk. (Irak, Peru či boje v delte Nigeru). O Irackú ropu sa už delia mnohé spoločnosti ako napr. Total a firma Shell je bola obvinená z vraždy ôsmich ľudí v delte Nigeru.
Pravicoví ideológovia však vidia príčiny krízy vždy niekde inde a aj keď sa minimálne štátna regulácia ukazuje ako správny krok, budú naopak volať po ešte väčšej „slobode trhu“, decentralizácii a pod. Príčiny krízy zjednodušujú na existenciu inštitúcií ako centrálna banka alebo vyčítajú vládam, že kryjú hypotéky pracujúcim, ktorí si ich nemôžu dovoliť splácať. Ako je však možné, že človek, ktorý pracuje si nemôže dovoliť vlastné bývanie a dôstojný život? Ak za to môže „racionálna“ neviditeľná ruka trhu, tak ju musíme čím skôr dolámať! Krajiny, ktoré prešli najrozsiahlejšími neoliberálnymi reformami sa v čase krízy ocitli na pokraji krachu (Lotyšsko a Írsko).
Aké podmienky by mali klásť pracujúci?
Keďže jediným zdrojom prežitia pre námedzne pracujúcich je zamestnanie, mali by predovšetkým bojovať proti prepúšťaniu a nerešpektovať tvrdenia kapitalistov, že je kríza a nedá sa nič robiť. Práve naopak. Treba bojovať za skrátenú pracovnú dobu, no za rovnakú mzdu čo znamená, že zamestnanci prežijú a majitelia firiem nebudú mať zisky ako doposiaľ. Je však nutná vzájomná solidarita a súdržnosť medzi zamestnancami. Požiadavky možno presadiť len aktivitou. Nie rozprávaním, nie prosením a ani spisovaním petícií. Žiaden majiteľ sa totiž dobrovoľne nevzdá a namiesto toho prichádza „racionalizácia“ - teda vyhadzovanie ľudí z práce a znižovanie miezd.
Bohatší bohatšími a chudobní chudobnejšími
Prekonanie jednej krízy (teda tolerovanie toho, že pracujúcim boli odcudzené miliardy, ktoré sa použijú pre ich vykorisťovanie v budúcnosti, toho, že množstvo ľudí prišlo o svoje bývanie a o zdroj príjmov a ocitlo sa v zlej sociálnej situácii, toho, že vzrástla svetová chudoba a posilnila sa najbohatšia oligarichia) znamená v budúcnosti ďalšiu a väčšiu krízu. Ako už bolo spomenuté, krachujú menšie podniky a upevňuje sa moc najbohatších. No nabudúce dôjde kríza aj na nich a príde väčšie prepúšťanie, väčší hlad a väčšie vykorisťovanie. Systém už má dnes, v čase globálneho kapitalizmu len málo miest, kam expandovať a oddialiť tak ďalší kolaps. (V 70-tych rokoch ho zachránila Čína, ktorá sa otvorila Západu a v 80-tych rokoch to bol rozpadajúci sa socialistický tábor). Dochádza k vyhroteniu rozporov kapitalistického hospodárstva medzi kolektívnou výrobou (výroba sa sústredí vo veľkých koncernoch, dochádza k likvidácii maloroľníkov, malovýrobcov a malopredajcov) a odcudzením tejto práce (to čo sa vyrobí nepatrí tým, ktorí to vyrobili ale kapitalistovi). Napriek hromadnej produkcii a nadbytku tovarov sa čoraz väčšia skupina ľudí nachádza na hranici chudoby. Logicky by mala nastať kríza vtedy, ak je nedostatok tovarov, no v kapitalizme nastáva práve vtedy, keď je tovarov viac než sa dokáže spotrebovať.
Politické požiadavky
Ekonomický boj v podobe platových požiadviek dokáže udržať pracujúcich a ich rodiny v relatívne dobrej situácii, no nedokáže odstrániť podstatu celého problému. Preto je nutné okrem ekonomického boja viesť aj boj politický. Teda nahradenie súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov ich kolektívnym vlastníctvom pracujúich. To vonkoncom neznamená zrušenie súkromného vlastníctva ako zavádzajú pravicoví ideológovia. Každý má právo mať napr. vlastné bývanie, jedlo či rôzne výrobky (ktoré kapitalisti sami nedokážu zabezpečiť). Tu sa hovorí o vlastnení výrobných prostriedkov. To znamená tovární a podnikov. Len ak je zabezpečené takéto vlastníctvo výrobných prostriedkov, len vtedy sa vykorení samotná príčina kapitalizmu a môže sa začať produkovať nie pre kapitalistu, ale pre človeka a sprístupniť všetko, čo je mu dnes nedostupné.
Stanislav Pirošík
převzato z http://szm.hng.sk