Reflexie súdruha Fidela Castra:
BOLÍVARSKÁ REVOLÚCIA A ANTILY
Přidáno v úterý 16. 2. 2010
Mal som rád dejiny, tak ako takmer všetci chlapci. Tiež vojny; kultúru, ktorú spoločnosť zasievala v chlapcoch. Takmer všetky hračky boli zbrane.
V čase môjho detstva ma poslali do mesta, kde ma nikdy nezobrali do kina. V tom čase nebola ešte televízia a v rodine, v ktorej som žil, nemali ani rádio.
Musel som sa spoliehať na vlastnú predstavivosť.
V prvej internátnej škole do ktorej som chodil, som s úžasom čítal o potope sveta a Noemovej arche. Neskôr som to považoval za poledný
dôkaz klimatickej zmeny na planéte, ktorý si uchovalo ľudstvo v dejinách. Je možné, že to bola posledná fáza ľadovej doby, o ktorej sa
predpokladá, že sa udiala pred mnohými tisícročiami. Neskoršie som hltal dejiny o Alexandrovi, Cézarovi, Hanibalovi, Napoleónovi a vôbec
všetko, čo sa mi dostalo do rúk o Maceovi, Gómezovi, Agramontem a iných veľkých vojakoch, ktorí bojovali za našu nezávislosť. Nebol som
dostatočne vzdelaný, aby som chápal súvislosti našich dejín.
O pár rokov som obrátil svoju pozornosť na Josého Martího. Jemu som vlastne
dlžný za moje vlastenecké city a hlboký koncept: „Vlasť, to je ľudstvo". Udatnosť, krása, odvaha a etika jeho zmýšľania mi pomohli stať sa tým, čím som dnes:
revolucionárom. Bez toho, aby bol človek prívržencom Martího, nemôže byť bolívarista; ak nie je martísta a bolívarista, nemôže byť marxista a bez martistu, bolívaristu,
marxistu, sa nedá byť antiimperialistom; keď by som nebol všetkými troma spolu, nemohla by v tom čase zvíťaziť na Kube revolúcia. Bolívar chcel, takm er
pred dvesto rokmi, poslať veleniu v Sucre posily na oslobodenie Kuby, ktorá to v dvaciatych rokoch devätnásteho storočia veľmi potrebovala. Bola jednou zo
španielskych cukrovarníckych a tabakových kolónií, v ktorej pre bielych pánov pracovalo okolo 300 000 otrokov. Po neúspešnom dosiahnutí nezávislosti, keď sa
Kuba stala neokolóniou, bez revolúcie by sa v krajine nikdy nebolo mohlo hovoriť o úcte k človekovi a o zrušení vykorisťovania človeka človekom. „...chcem, aby
prvým zákonom našej republiky bol kult Kubáncov a plná úcta k človekovi."
Martí so svojou filozofiou vzbudil odvahu a odhodlanie nášho Hnutia, zaútočiť na kasárne
Moncada. Bez poznania myšlienok Martího a iných veľkých filozofov ako Marx a Lenin, ktorí nám umožnili pochopiť skutočnosti novej doby, v ktorej sme žili, neboli by
sme ani len pomysleli na taký počin. Počas viacerých storočí sa na Kube, v rámci pokroku a rozvoja, ospravedlňov al veľkostatkársky systém a práca otrokov,
ktorá nasledovala po vyničení pôvodného obyvateľstva.
Martí o Bolívarovi povedal niečo úžasné a hodné jeho slávneho života: „...čo on neurobil, nie je urobené dodnes:
pretože Bolívar ešte má čo robiť v dnešnej Amerike". „Dovoľ mi Venezuela, aby som ti slúžil: máš vo mne svojho syna" Vo Venezuele, tak ako v celých Antilách,
kolonizátorská mocnosť vysadila tabak, cukrovú trs tinu, kakao, a priviezla tam otrokov, mužov a ženy z Afriky. Len hrdinský odpor domorodcov, ktorým
pomohla príroda a veľká rozloha krajiny, zabránil vykynoženiu domáceho obyvateľstva. S výnimkou jednej časti na severe pologule, obrovské územie Našich
Amerík, zostalo v rukách kráľov iberského poloostrova.
Bez obáv môžeme povedať, že naše krajiny a ovocie práce našich národov, boli po stáročia drancované;
dokonca aj dnes v tom pokračujú veľké nadnárodné spoločnosti, podporované domácou oligarchiou. V priebehu 19. a 20. storočia, po takmer celých 200
rokov po formálnom získaní nezávislosti od Španielska, zostalo v podstate všetko po starom. USA potom, ako sa vzbúrilo 13 anglických kolónií, expandovali
na západ a na juh. Kúpili Luizianu a Floridu, utrhli Mexiku viac ako polovicu územia, napadli Strednú Ameriku, zmocnili sa Panamského prieplavu,
spájajúceho veľké oceány Západu a Východu cez miesto, kde Bolívar chcel vybudovať hlavné mesto najväčšej republiky, ktorá by vznikla po
nezávislosti amerických národov. Ropa a etanol sa v tej dobe nepredávali na medzinárodných trhoch, neexistovala OMC. Cukrovú trstinu, bavlnu
a kukuricu pestovali otroci. Stroje ešte le n mali byť vynájdené. Mohutnela industrializácia, jej pohonnou hmotou bolo uhlie. Vojny dali impulz civilizácii
a civilizácie, vojnám, ktoré zmenili svoj charakter; stali sa hroznejšími. Nakoniec sa z nich stali svetové konflikty.
Konečne sme boli civilizovaným svetom. Dokonca tomu aj z princípu veríme.
Ibaže nevieme čo robiť s dosiahnutou civilizáciou. Človek sa vyzbrojil atómovými zbraňami, neuveriteľne presnými a ničiacimi, takže z morálneho
a politického hľadiska , dal hanebnú spiatočku. Po politickej a sociálnej stránke sme tak pozadu ako nikdy. Automaty nahrádzajú vojakov, masmédia
učiteľov a vlády sa nachádzajú v situáciách, ktoré nevedia riešiť. Mnohí svetoví v lídri, vo svojej nemohúcnosti, dávajú prednosť pasivite pred riešením
nahromadených problémov, tak vo vlastnom úrade, ako na stále častejších medzinárodných konferenciách.
V takýchto podmienkach prišlo na Haiti ku strašnej katastrofe; na druhej strane planéty pokračujú tri vojny,
zbrojenie, svetová hospodárska kríza a konflikty, ktoré spotrebujú viac ako 2,5% svetového HDP; sumu, ktorá by stačila všetkým štátom Tretieho
sveta na zvrátenie postupu klimatických zmien, keby mali k dispozíci materiálne a vedecké prostriedky, nevyhnutné ku dosiahnutiu takého cieľa.
Dôveryhodnosť svetovej komunity dostala tvrdý úder v Kodani; ľudský druh ne preukazuje zatiaľ žiadnu schopnosť na prežitie.
Tragédia na Haiti mi dáva príležitosť, aby som vyzdvihol čo všetko urobila Venezuela pre karibské štáty.
Kým v Montreáli veľké finančné inštitúcie špekulujú ako pomôcť Haiti, Venezuela v minúte zrušila dlh 167 miliónov USD, ktorý mala voči nej táto krajina.
Takmer celé storočie nadnárodné spoločnosti čerpali a vyvážali z Venezuely ropu za smiešne nízke ceny. Venezuela sa počas viacerých desiatok rokov
stala najväčším svetovým vývozcom ropy. Je známe, že k eď USA minuli stámiliardy dolárov v genocídnej vojne vo Vietname, zabíjajúc a kaličiac
milióny synov a dcér tohoto hrdinského národa, jednoducho a jednostranne, zrušili Bretton Woodsku dohodu o zmeniteľnosti dolára za zlato a
vytlačili doláre, ktoré im pokryli výdavky na vojnu. Prišlo ku devalvácii amerického dolára a devízové príjmy karibských štátov za export,
nestačili na zaplatenie ropy. Ich hospodárstvo sa zakladá na cestovnom ruchu, vývoze cukru, kávy, kakaa a iných poľnohospodárskych plodín.
Karibským štátom hrozilo kedykoľvek, že ich zasiahne zničujúci úder; všetkým, s výnimkou vývozcov energií.
Vyspelé štáty zrušili colné výhody pre poľnohospodárske plodiny z Karibiku, konkrétne u banánov;
vtedy Venezuela urobila jedinečné gesto: zabezpečila im dodávky ropy za nízke ceny a zvláštne formy platieb. Na druhej strane ale, nik viac
sa nestaral o osudy týchto krajín. Keby nebolo Bolívarskej republiky Venezuely, nezávislé karibské štáty, okrem Trinidad-Tobaga a Barbadosu,
by bola zasiahla hrozná kríza. Čo sa týka Kuby - potom, ako sa rozpadol Sovietsky zväz, venezuelská vláda vo veľkej miere zvýšila obchodnú
výmenu medzi našimi dvoma krajinami, hlavne tovarov a služieb, čím nám pomohli prežiť jedno z najhorších období v našich novodobých dejinách revolúcie.
Najlepším spojencom USA a zároveň najväčším a najzúrivejším nepriateľom venezuelského ľudu, bol nečestný,
falošný Rómulo Betancourt, zvolený za prezidenta Venezuely v roku 1959, práve vtedy, keď zvíťazila kubánska revolúcia. Bol hlavným spoluvinníkom
na pirátskych útokoch, teroristických aktoch, agresiách a hospodárskej blokáde našej vlasti. Vo chvíli, kedy to najviac potrebovala „Naša Amerika",
vypukla revolúcia vo Venezuele (Bolívarská revolúcia). Členovia ALBA, pozvaní do Venezuely prezidentom Hugom Chávezom sa zaviazali, že poskytnú
Haiti maximálnu pomoc; národu, ktorý ako prvý na svete uskutočnil sociálnu revolúciu, keď státisíce Afričanov pov stali a vytvorili na Haiti republiku.
Bol to najslávnejší revolučný počin na tejto pologuli. Na Haiti koluje krv čierna, indiánska a biela. Republika vznikla na koncepte rovnosti, spravodlivosti
a slobody pre všetkých.
Pred desitimi rokmi, keď hurikán Mitch si vyžiadal v Karibiku a Strednej Amerike desiatky tisíc životov, bola na
Kube otvorená vysoká škola medicíny ELAM, aby mohli na nej študovať mladí ľudia z karibských a latinskoamerických štátov; aby po skončení slúžili
ako príklad profesionálov, vykonávajúcich lekársku prax. Na Haiti pracujú v súčasnosti, spolu s Kubáncami, desiatky venezuelských a iných latinskoamerických
lekárov, promovaných na Kube, na lekárskej fakulte ELAM. Zo všetkých kútov tohoto svetadielu prišli k nám správy mnohých lekárov, ktorí študovali na ELAMe,
že chcú ísť zachraňovať životy Haiťanov.
Viac ako 1000 lekárov a medikov z posledného ročníka lekárskej fakulty ELAM, pochádzajúcich z Haiti,
Venezuely, Santa Dominga, Bolívie Nicaraguy, Ekvádoru, Brazílie, Chile a ďalších bratských štátov, bude spoločne pracovať v desiatkach poľných nemocníc,
rehabilitačných stredískách a obnovených nemocniciach na Haiti. Máme česť počítať medzi nich aj skupinu severoamerických lekárov, takisto z ELAMu.
Sme ochotní spolupracovať so všetkými krajinami a inštitúciami, ktoré chcú poskytnúť lekársku pomoc obetiam prírodnej katastrofy na Haiti.
Venezuela prispela stanmi, lekárskymi prístrojmi, liekmi a potravinami. Vláda Haiti poskytla v maximálnej miere svoju spoluprácu a podporu úsilia,
poskytnúť čo najväčšiemu množstvu Haiťanov bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Aj napriek veľkej tragédii, ktorá sa udiala na našej pologuli, je táto
skutočnosť pre všetkých veľkou útechou.
Fidel Castro Ruz, 7. februára 2010